Najslávnejšia futbalová nedeľa
Nemecký časopis Kicker po ňom vyzýval: "Film z finále by mali vyrobiť v tisíckach kópií, premietať ho v každom klube, v každej škole, vždy a znova, lebo takto sa má futbal hrať."
Legendárny taliansky tréner Vittorio Pozzo, ktorý doviedol svoju krajinu k dvom titulom majstra sveta (1934, 1938) napísal: "Finálový zápas svojou úrovňou spasil siedme majstrovstvá sveta." A vtedajší šéf svetového futbalu Stanley Rous sa rozplýval: "Nádherný finálový boj." Československo sa dostalo v roku 1962 na výslnie úplne nečakane. Pred šampionátom by za neho nedal nik deravý groš.
Prvú nepríjemnú správu dostalo 18. januára 1962. V Santiagu, v hoteli Carrera, sa uskutočnil žreb skupín, ktorý do Viňa del Mar poslal Brazíliu, Španielsko, Mexiko a Československo. V tejto spoločnosti boli československí hráči oustsidermi. Brazíliu a Španielsko považovali mnohí experti za horúcich favoritov na titul. Trénerského mága Rudolfa Vytlačila súperi nerozhádzali. "Kto by sa nechcel stať majstrom sveta? S touto nádejou pocestuje do Čile aj naše mužstvo," vyhlásil.
Generálka dopadla hrozne. Pod hlavičkou Prahy nastúpili reprezentanti 8. mája proti anglickému tímu Huddersfield Town. Nabitý štadión na Letnej však videl slabučký výkon a chudobné víťazstvo (1:0). O šesť dní futbalisti v belasých sakách a šedých nohaviciach nastupovali na Ruzyni do lietadla a pred dlhou cestou sa s nimi v psom počasí prišlo rozlúčiť zopár novinárov a najbližší príbuzní. "Dúfam, že návrat bude veselší," zaželal si Josef Kadraba. Mužstvo sa na ceste za oceán zastavilo na niekoľko dní v Taliansku, kde absolvovalo dve prípravné stretnutia. Talianske denníky na slabú hru zareagovali: "Čechoslováci by urobili lepšie, keby do Čile vôbec necestovali."
Prvý zápas obrátil prognózy hore nohami. Vo Viňa del Mar, v perle Pacifiku, ako volajú prístav, sa na štadióne Sausalito začala triumfálna cesta. Československo vyhralo nad Španielskom 1:0! Čiperné trnavské krídielko ušlo španielskym hviezdam a v 80. minúte rozhodlo. "Španieli mali mužstvo snov. Puskás, Suarez, Gento, Del Sol... A ja som im klepol po prstoch a bolo po nich," spomína Jozef Štibrányi.
Stal sa hrdinom prvého zápasu, no vklad slovenských futbalistov v jedinečnom tíme bol výrazný: všetky zápasy odohral Ján Popluhár, Andrej Kvašňák i najlepší strelec tímu Adolf Scherer. K nim možno priradiť aj pražského rodáka, brankára Viliama Schrojfa, ktorý prežil väčšinu kariéry na Tehelnom poli a aj po nej zostal na Slovensku. Vyhlásili ho za najlepšieho brankára šampionátu. V troch stretnutiach nastúpil popri Štibrányim aj Jozef Adamec.
Vo finálovom zápase Československo viedlo Masopustovým gólom, no podľahlo Brazílii bez Pelého 1:3. Tento fakt už neznížil obrovský triumf. Doma vítali mužstvo nadšené davy, čilskí hrdinovia sa ocitli na pleciach fanúšikov. "Odchádzali sme a na letisku nebolo nikoho. Vrátili sme sa a tlačilo sa tam sto tisíc ľudí. Na takú slávu a fantastickú atmosféru sa nezabúda," uzatvára po 45 rokoch Štibrányi.
Traja z finálovej zostavy sa už jubilea nedožili: Pospíchal, Pluskal a Kvašňák. Ján Popluhár považuje Pluskala za najvýraznejšiu osobnosť mužstva. "Bol to výnimočný borec. Zlatý chlapec. Netajím sa tým, že som ho obdivoval. Veľký bojovník, ktorý všetkých burcoval, staral sa o náladu."